SLOVENSKÁ FEDERÁCIA KARATE
A BOJOVÝCH UMENÍ
Príbeh karate - článok senseia Šebeja v časopise Téma

Príbeh karate
O majstroch, učiteľoch a žiakoch
Toto nie je jediný príbeh o generáciách majstrov okinawského karate. Paralelne s ním sa odohrávali iné príbehy iných majstrov a ich žiakov v iných školách okinawského karate. Tento príbeh je o škole karate, ktorá sa volá Godžu-rjú a o jej legendách. Ale svoje príbehy a svojich legendárnych majstrov má i Šórin-rjú, Ueči-rjú a ďalšie školy klasického karate na Okinawe. Všetky sú svojské a originálne. A odohrávajú sa najmä na ostrove Okinawa preto, lebo to je rodisko karate. 

Kanryo Higaonna (1853 – 1915)
Legendárnych majstrov je v histórii karate veľa, ale Kanryo Higaonna patrí rozhodne medzi najpozoruhodnejších. Niektorí historici tvrdia, že to on založil bojový štýl (školu), ktorá sa neskôr nazvala Naha-te a z ktorej sa vyvinuli klasické školy karate ako Godžu-rjú či Ueči-rjú. V meste Naha sa pôvodné formy boja bez zbrane cvičili aj predtým, hoci Kanryo Higaonna je určite najslávnejším majstrom Naha-te. Tu treba povedať, že v tých časoch boli centrom Okinawy tri mestá – Naha, rozľahlé hospodárske a obchodné centrum, na kopcoch nad ním Šuri, sídlo vlády, štátnych úradníkov a kráľovského paláca, a na pobreží prístav Tomari, kde žili najmä rybári. A vznikli aj tri rôzne štýly boja, ktoré sa nazývali Naha-te, Šuri-te a Tomari-te. Dnes má japonská prefektúra Okinawa (ide o celé súostrovie Rjúkjú, ktoré sa ťahá od Tajwanu až po južný japonský ostrov Kjúšú) hlavné mesto Naha na ostrove Okinawa. Šuri a Tomari sú dnes súčasťou mesta Naha, vlastne sú to mestské štvrte.
Kanryo Higaonna (Japonci vyslovujú jeho meno aj Higašionna) sa narodil do obchodníckej rodiny v meste Naha 10. marca 1853. Rodinným biznisom bolo predávať tovar na sever ostrova Okinawa a dopravovať odtiaľ na juh (mesto Naha je na južnom konci ostrova) palivové drevo. Drevo na kúrenie bolo vtedy drahou komoditou. Ako štrnásťročný sa Higaonna  začal učiť umenie boja od majstra Aragakiho, ktorý rozprával plynule po čínsky a slúžil na okinawskom dvore ako tlmočník. Tlmočiť medzi čínštinou a japončinou bolo v tých časoch na Okinawe vyhľadávané povolanie, ktorému sa venovali celé rodiny. Bolo to najmä preto, lebo súostrovie Rjúkjú bolo pôvodne kráľovstvom vo vazalskom vzťahu k čínskemu cisárstvu a zároveň si ho v roku 1609 podrobili japonskí samuraji klanu Sacuma, takže kráľovstvo Rjúkjú bolo neskôr aj akýmsi protektorátom Japonska. Samotné Japonsko bolo od roku 1609 až do reštaurácie cisárstva Meidži v roku 1868 uzavretou krajinou a obchod s Čínou sa odohrával najmä cez Okinawu. To aj vysvetľuje vzťah väčšiny škôl okinawského karate k čínskym školám kung-fu. V roku 1870 dostal mladý Higaonna povolenie preplaviť sa do Číny a osud ho zavial do mesta Fužou, kde začal pracovať v domácnosti majstra čínskej školy kung-fu známej ako biely žeriav (pohyby pripomínajú graciózne mávanie krídel bieleho žeriava). Tento majster je známy ako Rjú Rjú Ko, alebo aj To Ru Ko, dnes to už nik nevie presne, lebo Kanryo Higaonna nevedel písať a tak sa nezachoval zápis čínskych znakov tvoriacich jeho meno. Higaonna spočiatku vykonával iba domáce práce v majstrovom dome, kung-fu sa neučil. Po nejakom čase však prišla povodeň a život rodiny majstra Rjú Rjú Ko bol ohrozený, lebo jeho dom stál priamo pri rieke. Kanryo Higaonna sa priplavil k domu v člne a majstra a jeho rodinu zachránil. Potom ešte vytiahol z vody aj topiacu sa majstrovu dcéru, ktorú strhol prúd. Riskoval pri tom sám život. Z vďačnosti mu majster Rjú Rjú Ko ponúkol peniaze na cestu domov na Okinawu, lebo si myslel, že práve po tom mladý Higaonna túži. Ten to však odmietol a požiadal majstra, aby ho namiesto toho začal učiť svoje kung-fu. Tak sa Higaonna stal priamym študentom majstra Rjú Rjú Ko a neskôr jeho najlepším žiakom, ktorý učil tých mladších. 
Tu je na mieste malá odbočka k inému okinawskému majstrovi, ktorý sa volal Norisato Nakaima. Ten bol starší ako Higaonna a spomínam ho preto, lebo aj on sa učil u majstra Rjú Rjú Ko, lenže o mnoho rokov skôr ako Kanryo Higaonna. Norisato Nakaima bol z majetnej rodiny a k majstrovi Rjú Rjú Ko sa prišiel učiť ak 19-ročný okolo roku 1838. Študoval majstrove kung-fu asi 7 rokov a po návrate na Okinawu začal učiť svojho syna, ale iba svojho syna. Ten zase odovzdal svoje umenie iba svojmu synovi. Norisato Nakaima zomrel v roku 1879, teda v čase, keď Kanryo Higaonna ešte študoval u majstra Rjú Rjú Ko. Karate rodiny Nakaima s volá Rjúei-rjú a ďalší v línii rodu Nakaima, Kenko Nakaima, sa rozhodol vo veku 60 rokov (v roku 1971) rodinné karate odtajniť a prijať žiakov. Karate školy Rjúei-rjú má veľa spoločných techník aj kata so školou Godžu-rjú – majú predsa spoločného pradeda – majstra Rjú Rjú Ko a jeho kung-fu bieleho žeriava. Norisato Nakaima nie je však takou legendou ako Kanryo Higaonna, lebo o jeho karate vedela celé desaťročia iba rodina Nakaima.
Kanryo Higaonna učil v škole majstra Rjú Rjú Ko o niekoľko rokov dlhšie ako zamýšľal, lebo ho o to požiadal sám majster, aby si zabezpečil nasledovníkov aj po odchode Higaonnu. Na Okinawu sa vrátil po trinástich rokoch, po anexii súostrovia Rjúkjú Japonskom a pokračoval v rodinnom podnikaní. Začal tiež učiť svoje umenie žiakov, ktorých akceptoval, a od tých vraj nikdy neprijímal za svoje učenie peniaze. V roku 1905 začal potom na požiadanie riaditeľa školy učiť karate aj žiakov verejnej strednej školy v meste Naha.
Karatistov, ktorí tento článok čítajú, bude hádam zaujímať, že kata Sančin, ktorú majster Higaonna doniesol z Číny a vyučoval, bola iná, ako tá, ktorú poznajú dnešní cvičenci školy Godžu-rjú. Cvičila sa s otvorenými rukami a nie zovretými v päsť a dýchalo sa v nej potichu, takmer nečujne.
Kanryo Higaonna bol podľa Seika Higu k svojim študentom veľmi jemný a zriedka sa ich dotkol. Na rozdiel od dnešnej praxe v niektorých školách nikdy nebúchal pri cvičení kata Sančin študentov po pleciach či nohách, aby vyskúšal pevnosť ich postoja. Nepovažoval to za potrebné, lebo Sančin sa cvičilo inak ako dnes.
Kanryo Higaonna bol pomerne drobný muž, ale mal podľa svojich žiakov prekvapujúcu silu, Po cvičení kata Sančin vraj pod jeho nohami zostala horúca drevená podlaha. Cvičenie s majstrom Higaonom bolo veľmi náročné a málokto naozaj dlhšie vydržal. Dvomi jeho najvýznamnejšími žiakmi boli Čódžun Mijagi a Seiko Higa. Keďže otec Seika Higu a Kanryo Higaonna boli priatelia, často spolu sedávali, popíjali saké a rozprávali sa o Higaonnových zážitkoch  z Číny. Malý Seiko Higa sedával pri nich ešte ako chlapec a počúval. Od neho pochádzajú mnohé informácie o Higaonnovi, ktoré si z detstva zapamätal. Kanryo Higaonna zomrel v roku 1915.

Čódžun Mijagi (1888 – 1953)
Z okinawských majstrov je Čódžun Mijagi hádam najslávnejší. Je zakladateľom školy karate Godžu-rjú, v ktorej spojil to, čo sa naučil od svojho učiteľa Kanrya Higaonnu s ďalšími okinawskými a čínskymi prvkami. Narodil sa v meste Naha 25. apríla 1888. Rodina Čódžuna Mijagiho bola veľmi bohatá a on mal teda dostatok prostriedkov, aby sa mohol naplno venovať tomu, čomu zasvätil život – teda cvičeniu a najmä učeniu karate. Začal cvičiť už ako deväťročný a keď mal štrnásť, prijal ho za svojho žiaka Kanryo Higaonna. Zostal s Higaonnom až do jeho smrti a trénoval pod jeho vedením naozaj tvrdo. Seiko Higa rozprával, že Čódžun Mijagi často pozýval majstra Higaonnu k sebe do domu, aby spolu cvičili. Tréning vždy ukončili bohatou večerou, ktorú Mijagi svojmu učiteľovi dal naservírovať. Keď cvičil Mijagi s majstrom Higaonnom, vyvesili nad vchod do dódžó drevenú tabuľu s nápisom „Nevstupovať! Trénujeme.“ Seiko Higa sa neskôr smel k nim pridať a stal sa tréningovým partnerom Mijagiho. Po Higaonnovej smrti potom aj jeho žiakom. Z rozprávania Seika Higu vieme, že mali spolu s Mijagim niekedy problémy, keď chceli pomôcť pri astmatických záchvatoch svojmu učiteľovi Higaonnovi. Ten trpel pomerne ťažkou astmou.
Čódžun Mijagi je nielen tvorcom školy Godžu-rjú, ale aj autorom samotného názvu. Go znamená po japonsky tvrdý a džu mäkký, jemný. Mijagi nazval tak svoj štýl preto, lebo v technike kombinuje tvrdé a mäkké prvky. Názov Godžu-rjú vytvoril v roku 1929. Kata Sančin zmenil tak, že otvorené dlane zovrel do pästí a zvýšil napätie tela, aby vyjadrovala viac tvrdosť – go. A na vyjadrenie mäkkej techniky – džu – vytvoril kata Tenšo, v ktorej čerpal z niektorých čínskych škôl, ako napríklad z pôvodného bieleho žeriava majstra Rjú Rjú Ko.
Opäť čitateľov, ktorí cvičili či cvičia karate, by mohlo zaujímať, že je aj autorom kata Gekisai dai iči a Gekisai dai ni. Tie vytvoril v roku 1940.
Zaujímavý je príbeh, keď Okinawu navštívil Džigoro Kano, zakladateľ džuda. Čodžun Mijagi mu nielen predviedol kata, ale aj „jubi undo“, špeciálne karatistické rozcvičenie na úvod tréningu. Na Džigora Kana to urobilo obrovský dojem a inšpirovalo ho to, aby vytvoril neskôr „džudo kobo taiso“, čiže obranné a útočné cvičenia džudo.
Okrem svojho najbližšieho žiaka Seika Higu mal Čódžun Mijagi množstvo ďalších skvelých žiakov, ktorí sa stali sami legendami. Medzi nimi boli Eiiči Mijazato, Meitoku Jagi, Seikiči Toguči, a tiež povestný dlhovlasý Gogen Jamaguči, ktorého prezývali „mačka“. Jamaguči nebol z Okinawy, ale z hlavných japonských ostrovov. Každý z týchto významných žiakov založil svoju organizáciu, vznikli aj drobné technické rozdiely, ale portrét majstra Mijagiho je na čestnom mieste v každom  dódžó, v ktorom sa cvičí karate školy Godžu-rjú.
Čódžun Mijagi nerád predvádzal svoje karate verejne a výnimku urobil, len keď niektorý z členov cisárskej rodiny prišiel na Okinawu, alebo na veľmi dôležitých akciách okinawskej prefektúry. V tejto súvislosti o ňom jeho žiak Seiko Higa povedal, že: „Môj učiteľ, majster Čodžun Mijagi, bol ako Budha.“ Majster Čodžun Mijagi podľahol 8. októbra 1953 srdcovému infarktu. Okinawská prefektúra mu v meste Naha postavila pamätník, ku ktorému asi rád príde každý karatista, či už cvičí Mijagiho Godžu-rjú karate, alebo nejakú inú školu karate. 

Seiko Higa (1898 – 1966)
Seiko Higa, majster klasickej okinawskej školy karate Godžu-rjú, patrí ku generácii legendárnych okinawských majstrov, ktorí ešte žijú v pamäti svojich priamych žiakov. Je to generácia, ktorá sa narodila v poslednom desaťročí 19. storočia (Seiko Higa v roku 1898). Karate začal študovať ako 13-ročný u legendárneho majstra Kanrya Higaonnu, ktorý bol blízkym priateľom Higovho otca. Karate sa v tom čase volalo iba „te“, názov karate vznikol až v tridsiatych rokoch 20. storočia. Kanryo Higaonna mal v tom čase iba troch študentov – Džuhacu Kjódu, Čódžuna Mijagiho a Seika Higu. Kjóda aj Mijagi boli o desať rokov starší ako Seiko Higa a obaja mali za sebou už desať rokov tréningu u majstra Higaonnu, keď k nim pribudol mladý Seiko Higa. Keď mal Seiko Higa sedemnásť, majster Higaonna zomrel a Higa pokračoval v tréningu pod vedením Čódžuna Mijagiho, ktorý prevzal Higaonnov učiteľský odkaz. Seiko Higa zostal Mijagiho žiakom celých 38 rokov, až do Mijagiho smrti v roku 1953. Mladý Higa pracoval od mladosti ako príslušník okinawskej polície. V roku 1931 sa rozhodol odísť z policajného zboru a otvoriť si, so súhlasom a požehnaním svojho učiteľa Mijagiho, vlastné karatistické dódžó (telocvičňu). Za svojho života dovolil majster Mijagi otvoriť si vlastné dódžó iba trom zo svojich žiakov a Seiko Higa bol prvým z nich.
Pre Seika Higu a jeho žiakov, rovnako ako pre všetkých obyvateľov ostrova Okinawa aj celého súostrovia Rjú Kjú, boli roky po druhej svetovej vojne zvlášť ťažké. Počas strašnej bitky o Okinawu, čo bola vlastne posledná veľká bitka druhej svetovej vojny, zahynulo odhadom až 150 tisíc obyvateľov Okinawy, väčšinou vďaka hladu a malárii (okrem ďalších vyše 100 tisíc japonských vojakov v uniforme). To bolo vtedy celých 54 percent obyvateľov ostrova. Je asi zbytočné poznamenať, že do tých strát treba zarátať mnoho majstrov karate a tiež ich žiakov. Američania stratili v bitke o Okinawu 11 tisíc mužov a ďalších 50 tisíc Američanov bolo zranených. Mnohí vojenskí historici si myslia, že práve zúrivosť bitky o Okinawu a ťažké straty viedli americkú vládu k rozhodnutiu použiť atómové bomby v Hirošime a Nagasaki, aby prinútili Japonsko kapitulovať bez toho, aby prišlo k priamej invázii na hlavné japonské ostrovy s potenciálne obrovskými stratami. Bezprostredne po vojne bola prefektúra Okinawa v dezolátnom stave a ľudia trpeli na akútny nedostatok všetkého, vrátane potravín. Pamätníci, vrátane majstrov, ktorí učia slovenských karatistov, rozprávajú, že bol doslova ukrutný hlad. Vo svojich spomienkach na majstra Higu píše jeho žiak Saburo Higa, že v majstrovom dódžó nebol vtedy nijaký plynový ani benzínový sporák a tak majster vždy nasekal triesky z drevenej dosky, aby dal zovrieť vodu na čaj. Alkohol majster Higa nepil, ale mal vraj radosť, keď mu žiaci doniesli čaj. Často zostávali po tréningu, popíjali čaj a dlho sa rozprávali o karate. Jeho študenti ho, podľa rozprávania mnohých z nich, zbožňovali. Na party niekedy majster Higa tancoval „Manzai Tičiuči“, čo je tradičný okinawský tanec. Pohyboval sa vraj veľmi ľahko a graciózne, čo u majstra karate neprekvapuje, lebo klasické cvičenia kata v karate sú svojím spôsobom ako tanec. Jedinou neresťou majstra Higu boli podľa jeho žiakov cigarety, najmä americkej značky Lucky Strike. Aspoň tých bol v tých časoch na Okinawe dostatok – ostrov bol pod americkou okupačnou správou a Japonsku ho Američania vrátili až v roku 1971, to je však už iný príbeh.
Seiko Higa odišiel do nebeskej siene karatistickej slávy pred viac než polstoročím – 16. apríla 1966. Je teda jasné, že ani jeho žijúci priami žiaci už nie sú najmladší. Tí starší spomedzi nich, ako slávny Seikiči Toguči, ale aj Seiiči Akamine, ktorý odišiel učiť svoje Godžu rjú karate do Uruguaja (kde bol aj učiteľom nášho emigrovaného krajana a kamaráta Radka Balcara), či legendárne mocný Džuei Tamaki, starý otec majstra Akira Gušiho, jedného z učiteľov slovenských karatistov, už tiež odišli na večnosť. A v roku 1999 zomrel aj najstarší syn majstra Seika Higu, Seikiči Higa, ktorý pokračoval v otcových šľapajách.
Iba o niečo málo mladší majstri Čoju Kijuna, Seitoku Matajoši, Eiki Kurašita, Juzuru Oširo či Zensei Gušiken učia karate, ktoré dostali od svojho učiteľa Seika Higu, dodnes. Niektorí slovenskí karatisti majú naozaj vzácne privilégium, že sa môžu učiť pôvodné okinawské karate priamo od nich. Všetci boli žiakmi Seika Higu, ale každý je iný. Spoločné majú to, že ak vás akceptujú ako žiakov, vedia byť veľmi žičliví a príjemní učitelia, ktorým nie je cudzí žart ani na najtvrdšom tréningu. Majú radi tvrdé tréningy, lebo sami zažili v mladosti také tvrdé tréningy, aké by už dnes mladí boli sotva ochotní podstúpiť. Učiť ich zjavne baví – ak vidia úprimnú a poctivú ochotu učiť sa a pracovať. 86-ročný Čoju Kijuna má ešte aj dnes neobyčajnú silu. Jeho úder by ešte stále narobil na mieste dopadu hroznú paseku, strelí ako pneumatický buchar. A rád sa baví tým, že cvičí so svojimi žiakmi kakije – je pomerne ťažké vysvetliť iba slovami o čo ide, ale je to cvičenie, pri ktorom sa partneri dotýkajú zápästiami a krúživým pohybom sa akoby pretláčajú. Niektorí z nás, ktorí to s majstrom Kijunom skúšali (a skúšali sme to prakticky všetci, ktorí sme prišli na Okinawu a mali to šťastie s majstrom Kijunom cvičiť), sú vážne veľkí chlapi, ale každému nakoniec zoslabla ruka a vzdal to. A majster Kijuna sa pobavene zachichotal. Ale majster Kijuna, to nie je iba sila, on je nevyčerpateľná studnica poznatkov a techník klasického bojového karate, on je Godžu-rjú v pôvodnej podobe.
Seitoku Matajoši je iný, útlejší, graciózny a nečakane rýchly a dokonale technický. Podľa dobových fotografií majstra Higu je mu telesnou konštrukciou najviac podobný. A je najvyššou autoritou v kata a najmä v kobudo – v okinawskom umení boja s tradičnými zbraňami (dlhá palica, čiže bo, sai, kama, čiže kosák, ekku, teda veslo, atď.). A ovláda šiacu – klasickú japonskú fyzioterapiu. Aj on sa už blíži k osemdesiatke. A trpezlivý Eiki Kurašita je ten, ktorý venoval slovenským karatistom spočiatku najviac času, prišiel ako prvý spomedzi žiakov Seika Higu na Slovensko a ako prvý začal učiť Slovákov okrem karate aj kobudo, boj s tradičnými zbraňami, bez ktorého je okinawské karate nekompletné. Zensei Gušiken patrí vzrastom k drobnejším žiakom Seika Higu, ale vyžaruje autoritu. Pred dôchodkom bol šéfom okinawských požiarnikov. A je skvelý učiteľ. Ale najmä je od roku 2008 prezidentom „Godžu-rjú Kokusai Karate Kobudo Renmei“, čiže Medzinárodnej Godžu-rjú Karate a Kobudo Federácie. Tú založil ešte majster Seiko Higa, ktorý bol jej prvým prezidentom. Je naozaj medzinárodná a má svoje členské organizácie v Japonsku, Hongkongu, vo Francúzsku, v južnej aj severnej Amerike a, samozrejme, na Slovensku. Pred Zensei Gušikenom bol prezidentom organizácie Eiki Kurašita a pred ním syn Seika Higu Seikiči Higa. Je veľkým šťastím mať takých učiteľov, ktorí mali tiež neobyčajné šťastie na svojich učiteľov a tí zase na tých svojich. Dejiny karate nie sú dejinami techniky boja bez zbrane, ale skôr veľmi osobnými príbehmi učiteľov a ich žiakov.

PhDr. František Šebej, 8. Dan karate, 3. Dan kobudo


Fotogaléria k článku

SLOVENSKÁ FEDERÁCIA KARATE
A BOJOVÝCH UMENÍ
created by   SERVIS
PODNIKATEĽA